„Storočie gréckokatolíkov v Čechách.“

Dňa 13. marca 2016 si Apoštolský exarchát gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike pripomenul 20 rokov od svojho ustanovenia, dnes už svätým pápežom Jánom Pavlom II. Predchádzala tomu však dlhá, niekedy až strastiplná história. Pozrime sa, čo tejto pripomienke predchádzalo, aj na súčasnosť, ako dnes gréckokatolícka cirkev v Čechách žije.

Z histórie

Prvé zmienky o gréckokatolíkoch na českom území sa objavujú už v 16. storočí, koncom 18. storočia, za vlády cárovnej Kataríny prichádzali ukrajinský utečenci z radov vojakov cárskeho Ruska. Rozsiahlejšie migračné vlny, môžeme hovoriť o troch, prichádzajú až od začiatku 20. storočia.

Prvé dve úzko súvisia s dvoma svetovými vojnami, politickými zmenami a vznikom Československa. Čechy a Morava sa stali útočiskom nielen pre vojnových utečencov a zajatcov, ale aj pre robotníkov a remeselníkov rôznych profesií, vysokoškolákov a inteligenciu a v neposlednom rade pre kňazov a bohoslovcov. Pochádzali z Galície, Podkarpatskej Rusi, východného Slovenska, Bukoviny či Rumunska.  

Tretia vlna, ktorá vlastne trvá doposiaľ a dá sa povedať, že stále narastá má okrem politických príčin, hlavne ekonomické a prichádzajú v nej najmä Ukrajinci a Slováci.

Čo sa týka jurisdikcie, v časoch Rakúsko-Uhorska patrili gréckokatolíci na českom území pod jurisdikciu Ľvovskej eparchie, po vzniku Československa v roku 1918 pod eparchiu prešovskú. Táto situácia trvala až do ustanovenia Apoštolského exarchátu v roku 1996, ktorý je podriadený priamo Apoštolskému stolcu v Ríme.

Zriaďovanie prvých farností

Než boli na českom území zriadené prvé gréckokatolícke farnosti, poskytovali duchovnú službu veriacim najmä kňazi z radov emigrantov. Bohoslužby sa často konali v improvizovaných podmienkach. V Prahe sa spočiatku slúžilo v kostole sv. Jana Nepomuckého na Skalce či v kostole sv. Kríža na Příkopech. Neskôr sa im podarilo získať kostol sv. Klimenta na Karlovej ulici neďaleko Karlovho mosta. Pražský arcibiskup Dr. František Kordač ho dňa 12. februára 1929 daroval gréckokatolíkom na večné časy. Dnes už pamätné slova darovacieho dekrétu hovoria:

„Našemu pastýřskému srdci jsou všichni katolíci, bydlící v Našem sídelním městě stejně milí a drazí, ať jsou to katolíci latinského ritu, neb řecko-katolíci. Tito poslední tím spíše, že jsou to většinou studenti a mladiství dělníci, kteří zvláště potřebují v nebezpečném svém věku duchovního střediska a častého náboženského povzbuzení a posily, aby v svůdném prostředí nebezpečných lákadel velkoměsta mravně a tělesně nezahynuli. Aby těmto duchovním, náboženským a mravním potřebám řecko-katolíků v Praze bydlících duchovní jejich správa v klidu věnovati se mohla, rozhodli jsme, aby pro řecko-katolické bohoslužby v Praze byl trvale věnován kostel sv. Klimenta v Praze 1, Karlova ul., a aby tento krásný a prostorný chrám stal se pak farním kostelem řecko-katolické farnosti, jež má býti v Praze v brzké době zřízena. Prosíme vroucně Pána, aby na přímluvu sv. Klimenta papeže a mučedníka, jenž byl v tak úzkém duchovním styku se věrozvěsty slovanskými sv. Cyrillem a Methodem, žehnal vší apoštolské snaze a práci ve prospěch spásy řecko-katolíků v Praze.“

Táto darovacia listina akoby v mnohom pred pojímala ovzdušie II. Vatikánskeho koncilu. Vyžaruje z nej duch, neskôr obsiahnutý v dekréte o Východných katolíckych cirkvách, ktorý vysoko oceňuje ustanovenia, liturgické obrady, cirkevne tradície a spôsob kresťanského života východných cirkví, chýrnych svojou starobylosťou. Do tohto chrámu bol prenesený ikonostas z kostola sv. Kríža, s ikonami od neznámeho autora z radov emigrantov. V roku 1985 ho nahradil nový, vhodne doplňujúci barokový interiér, ktorý je dielom akademického sochára a diakona Karla Stádnika, umeleckého kováča Tomáša Hlaváčka .

Prvá pražská farnosť bola zriadená dekrétom pápeža Pia XI. Zo dňa 20.12.1935 ako ústredná farnosť „pro tota Bohemia Moravia ac Silesia“. Prvým farárom sa stal o. Vasyľ Hopko, ktorý už od roku 1922 ako vojak základnej vojenskej služby navštevoval sväté liturgie, vtedy ešte v kostole sv. Kríža. A práve aj z toho dôvodu, aj na žiadosť gréckokatolíkov v Prahe biskup P.P. Gojdič menoval otca Vasiľa Hopku s platnosťou od 20. februára 1929 za správcu farnosti v Pakostove, pričom ho služobne pridelil do Prahy, kde mal za úlohu vytvoriť predpoklady pre vznik samostatnej gréckokatolíckej farnosti. O. Vasyľ aktívne vyhľadával veriacich roztrúsených po celej  zemi, venoval sa študentom, robotníkom, pomáhal sirotám, chudobným, zakladal duchovné spolky, organizoval výuku katechizmu.

Pre veriacich na Morave a v Sliezsku zriadil zakrátko vladyka Gojdič farnosť v Brne, ktorá bola potvrdená výnosom ministerstva školstva ČSR 10.4.1937. Ďalšími miestami, kde začala pastorácia, boli Jelení, Mikulov, Liberec, Milíkov, Tachov a Planá. Okrem Liberca a čiastočne Tachova na ostatných miestach už dnes gréckokatolíci nie sú aktívni.

Významnými  pre vzájomné vzťahy medzi rímskymi a gréckymi katolíkmi boli v medzivojnovom a krátko i povojnovom období, do roku 1946, unionistické zjazdy na Velehrade, konané z iniciatívy arcibiskupa Stojana a ľvovského metropolitu Andreja Šeptyckého.

Roky prenasledovania

Tak ako ostatné, boli po tzv. „prešovskom sobore“ aj farnosti v Čechách násilne prevedené na pravoslávnu cirkev a veriaci boli úradne prehlásení za pravoslávnych. Biskupi a mnohí kňazi, ktorí zostali verní boli odsúdení a uväznení. Niektorí kňazi z východného Slovenska aj so svojimi rodinami boli protiprávne vysídlení do českého pohraničia k výkonu ťažkých fyzických prác. Títo kňazi však aj naďalej tajne slúžili bohoslužby a tak tu bolo asi toľko tajných kaplniek, koľko tu bolo vysťahovaných kňazských rodín. Tie, aj keď to nebolo jednoduché, udržiavali aj naďalej vzájomné kontakty, stretávali sa, podnikali spoločné výlety pre deti či iné spoločné akcie. Do pamäti mnohých sa vryla oslava 20. výročia biskupského svätenia vladyky Hopka v kláštore v Oseku, kde bol od roku 1963 internovaný. Podrobne a veľmi sugestívne popisuje osudy gréckokatolíckych rodín (asi 100) v Čechách a na Morave o. Michal Fitz v knihe Trpké roky, ktorú vydal Byzant v Košiciach v roku 1993.

Obnovenie činnosti

Na základe petičnej akcie, ktorá získala viacej než 40 tisíc podpisov, ktorej iniciátorom bol biskup Vasil Hopko pod záštitou pražského arcibiskupa Františka Tomáška, a rezolúcie gréckokatolíckych kňazov z 10. apríla 1968, bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi 13.6.1968 povolená. Až 12.12.1968 bol obnovenej cirkvi vrátený chrám sv. Klimenta, o tri dny neskôr sa v ňom opäť začali slúžiť sväté liturgie. Túto slávnosť, ktorej sa zúčastnilo množstvo veriacich, sprevádzal zbor „Musicae slavae“ pod vedením dirigentky Dr. Olgy Dutkovej. Niekoľko mesiacov bol farárom o. M. Hlaváč, od roku 1969 potom o. Ivan Ljavinec. Bola to, aj keď nie v plnom rozsahu, jediná funkčná farnosť, keďže úrady aj naďalej bránili jej rozvoju. Ten mohol nastať až po roku 1989.

Zriadenie biskupského vikariátu

            Po rozdelení Československa a vzniku dvoch samostatných štátov 1.1.1993 bol prešovským biskupom Jánom Hirkom zriadený biskupský vikariát pre gréckokatolíkov v Českej republike so sídlom v Prahe. Vďaka arcibiskupovi Tomáškovi a biskupovi Jánovi Lebedovi získala pražská farnosť budovu na Haštalskom námestí, súčasné sídlo Apoštolského exarchátu. Pravidelné bohoslužby sa začali slúžiť v Kladne, Chomutove, Žiželiciach, Žatci, Lounech a mnohých ďalších mestách, hlavne na severe republiky, kde ešte žili aj členovia vysťahovaných rodín z 50tych rokov. V mnohých ďalších mestách sú dnes zriadené farnosti, napríklad v Brne, Karlových Varoch, Liberci, Českých Budějoviciach, Ústí nad Labem, Ostrave, Olomouci, Pardubiciach, Hradci Králové, teda prakticky vo všetkých väčších mestách.

            Boli obnovené aj púte veriacich na tradičné pútnické miesta. Tým najstarším bola Svätá Hora u Příbrami, kam už v roku 1948 putoval s množstvom veriacich z východného Slovenska aj vladyka Vasiľ Hopko na oslavu 200. výročia korunovácie Svätohorskej Matky Božej. V roku 1991, po desaťročiach neslobody, boli tieto púte opäť obnovené. Odvtedy tam každoročne prúdia stovky pútnikov a toto miesto sa stalo hlavným pútnickým miestom pre našich veriacich najmä z Čiech. Na Morave to je zase Velehrad spätý s tradíciou sv. Cyrila a Metoda. Tu sa konala už aj spoločná púť českých a slovenských gréckokatolíkov. Zatiaľ jediným blahoslaveným, ktorý bol v českých krajinách katolíckou cirkvou z povojnového obdobia vyhlásený, je gréckokatolícky redemptorista o. Dominik Metod Trčka, ktorý zomrel v komunistickom väzení. Svoje miesto si našli aj menšie púte v Prahe, k hrobu sv. Prokopa do kapitulného kostola Všetkých svätých na Pražskom hrade, či k sv. Klimentovi na staroslávny Levý Hradec. Obohatením duchovného života sú aj zahraničné púte, veriaci so svojimi kňazmi putujú na známe miesta, do Lourdes, Fatimy či Ríma.

Apoštolský exarchát

Po 28 rokoch od obnovenia gréckokatolíckej cirkvi zriadil Svätý otec Ján Pavol II., bulou „Quo aptius consuleretur“ Apoštolský exarchát v Českej republike: Píše sa v nej:

„Jan Pavel, biskup, služebník služebníků Božích na trvalou památku. Aby bylo vhodněji postaráno o duchovní blaho a o pastorační péči věřících byzantského obřadu žijících v České republice, my jako nástupce sv. Petra starostliv o dobro celého Pánova stádce, poté co jsme vyslechli našeho ctihodného bratra Angela S.R.E. kardinála Sodana, státního sekretáře na audienci, jež jsme mu udělili dne 18. ledna tohoto roku, usoudili jsme, že pro ně má být založena apoštolská exarchie. Tedy z nejvyšší apoštolské moci vyňali jsme část území z prešovské eparchie a ustanovujeme nový Apoštolský exarchát pro věřící byzantského obřadu v České republice a přikazujeme, aby jeho stolec byl v Praze, a aby měl svůj katedrální chrám v kostele, zasvěceném svatému Klimentu papeži, se všemi určenými vlastními právy a závazky. Tyto všechny i ostatní věci, nechť se upraví podle norem Kodexu kánonů Východních církví. Až tato záležitost bude završena, chceme, aby toto Apoštolské nařízení bylo platné nyní i pro budoucnost a vylučujeme cokoliv protikladného. Dáno v Římě u Svatého Petra dne patnáctého března Léta Páně 1996 v osmnáctém roce našeho pontifikátu.“

Prvým apoštolským exarchom bol Svätým Otcom Jánom Pavlom II menovaný o. Ivan Ljavinec, generálnym vikárom sa stal o. Ján Eugen Kočiš. V tej dobe mal AE sedem farností v ktorých slúžilo desať kňazov.  V roku 2003, po dovŕšení 80tich rokov, bol vladyka Ivan Ljavinec emeritovaný a svoje posledné roky žil u rehoľných sestier v Tišnově u Brna, odkiaľ sa v decembri 2012 vrátil do Otcovho domu.

V novom miléniu

24. 4. 2003 bol menovaný nový, v poradí druhý apoštolský exarcha, Mons. Ladislav Hučko. V roku 2004 sa stal pomocným biskupom Mons. Ján Eugen Kočiš, ktorý bol v roku 2006 emeritovaný a dnes žije v meste svojho niekdajšieho pôsobenia, v Prešove.

V tomto čase bolo už v siedmich dekanátoch celkom 25 farností a 19 filiálok v ktorých pôsobilo celkom 35 kňazov.

Súčasný stav

            Súčasnosť jasne ukazuje životaschopnosť Apoštolského exarchátu, svedčí o jeho potrebe a význame, napriek všetkým pochybnostiam z čias jeho vzniku. S kvantitou, rastúcim počtom farností, odslúžených svätých liturgií, počtom udeľovaných sviatostí rastie pomaly aj kvalita, môžeme povedať aj rozšírenie poľa pôsobnosti AE.

            Príkladom môže byť aj Gréckokatolická charita, ktorú otec biskup Ladislav Hučko založil v roku 2008. Venuje sa predovšetkým práci s migrantmi, čo bolo našej cirkvi vždy vlastné, poskytuje právne poradenstvo a prostredníctvom školených lektorov vyučuje český jazyk, čo je požadovanou podmienkou pre získanie pobytu. Taktiež pracuje s mládežou, čoho dôkazom sú dnes už pravidelné letné tábory pre  mládež.

            Zďaleka nezanedbateľnú úlohu má publikačná činnosť. Okrem publikácii zaoberajúcich sa právnymi predpismi, sa venuje témam z histórie cirkvi a liturgie, kultúrnym a spoločenským témam zameraným aj na integráciu národnostných menšín. Každoročne vychádza kalendár, možno povedať ročenka z nášho života, aktuálnym témam a spravodajstvu, ale i formácii sa venuje časopis Exarchát, ktorý si nedávno pripomenul svojich prvých desať rokov. Okrem tlačených médií si svoje miesto nachádzajú aj tzv. moderné média, väčšina farností má svoje internetové či FB stránky, ktorými sa snaží čí viac sa priblížiť, hlavne mladým veriacim i hľadajúcim. V internetových archívoch rádií a televízií môžeme nachádzať prenosy svätých liturgií, rozhovory či náučné programy.

            Svoj ohlas získaval Apoštolský exarchát aj v zahraničí, za zmienku určite stojí aj skutočnosť, že v roku 2015 prišli do Prahy takmer všetci (asi 40) európski gréckokatolícki biskupi na pravidelné stretnutie východných hierarchov Európy.

Asi žiadne relevantné štatistiky o reálnom počte veriacich neexistujú, opierať sa však sčasti môžeme o matriky pokrstených či o dáta Českého štatistického úradu zo sčítania ľudu, konaného raz za desať rokov. Tieto údaje sú však pre nás iba veľmi orientačné, keďže účasť na tomto sčítaní nie je povinná. Z uverejnených štatistik vyplynulo, že najvyšší relatívny nárast počtu svojich veriacich zaznamenala práve Gréckokatolícka cirkev. Kým v roku 1991 sa k našej cirkvi prihlásilo 7030 veriacich a v roku 2001 potom 7675 , v sčítaní z roku 2011 sa k gréckokatolíckemu vyznaniu prihlásilo už 9927 vreciach, čím štatisticky ich počet narástol takmer o tretinu. V skutočnosti počet našich veriacich je omnoho vyšší, než ukazuje štatistika, čo je vidieť pri rôznych cirkevných slávnostiach, hlavne na Paschu. Tento nárast je spôsobený predovšetkým prílivom veriacich z Ukrajiny, ktorí prichádzajú do Čiech za prácou a mnohí tu potom ostávajú.

Rovnako orientačne, čo sa celkového počtu veriacich týka, môžeme brať aj údaje z našich matrík. Medzi vyše dvoma tisícmi pokrstených za posledných dvadsať rokov sú väčšinou deti, ktorých rodičia boli pokrstení doma, hlavne na Ukrajine či na Slovensku, a tých v matrikách zapísaných nemáme. Oni tvoria väčšinu našich veriacich. Mnohí z nich ale potom zostávajú nastálo v ČR. V našom obrade veriaci českej národnosti sú hlavne tí, ktorí tento krst prijímajú ako dospelí, alebo tí, ktorí síce pôvodne neboli českej národnosti, ale už žijú v Čechách po viac generácií. Narastajú aj počty prvoprijímajúcich detí a cirkevných sobášov. Počet uzavretých manželstiev v našich farnostiach je pre celkový odhad počtu veriacich tiež len orientačný, od roku 1996 asi 400, keďže sa snúbenci často chodia sobášiť do svojich rodísk a potom sa vracajú. Každopádne sú tieto čísla povzbudzujúce, no rovnako aj zaväzujúce.

Slovo na záver

            Apoštolský exarcha Ladislav Hučko k desiatemu výročiu AE, napísal: „ Napriek všetkej nepriazni osudu, neporozumeniam a prenasledovaniu naša Cirkev prežila a dokonca sa rozvíja. Je to nejaký paradox, alebo nejaký zámer Boží? Považujem to za zámer Boží. Nič sa na svete nedeje náhodou. Všetko má svoj cieľ a zmysel“ .

Nech toto dvadsiate výročie je vhodnou príležitosťou opäť sa hlbšie zamyslieť nad Božou ochranou tejto cirkvi, poďakovať za ňu, a  s pomocou Božou a pod ochranou Matky Božej ďalej v nej pracovať a ju rozvíjať.

 pripravil o. Ján Kočerha                                                           Poděkování za dodaný text a o I.Bibkovi : T. I. Kopačka